Počúvajte a pozerajte

Ak chcete byť pochovaní v Père Lachaise, musíte vziať do úvahy zoznam čakateľov. Stále na vás čaká toľko. Takže iba zomrieť a nájsť večný odpočinok na jednom zo slávnych parížskych cintorínov uprostred rovnako slávnych ľudí nie je možné. Okrem toho, že ste si správne naplánovali čas smrti, musíte tam tiež pracovať alebo zomrieť. Stále však existujú pohreby každú chvíľu. Kremácie sú tam konštantou. Podľa môjho názoru tam Karel Appel našiel miesto posledného odpočinku len nedávno, ale už opäť v roku 2006. Pamätám si more kvetov na jeho hrobe, rovnako ako farby jeho tvorby. Sem tam sa objavia malé pútnické hrobky s takmer nikdy nekončiacim prúdom fanúšikov a zvedavcov. Potok k hrobom Oscara Wildea alebo Jamesa Morrisona je v dobe najväčšej slávy dokonca potrebné strážiť, aby príliš nevtieravým ľuďom neubližoval. Fotografie tiež ukazujú, ako vandalizmus zanecháva stopy napriek bezpečnosti a dobe zatvárania.

Veci, ktoré stoja za to vedieť

Iba niekoľko náhodných faktov o cintoríne Père Lachaise (vo francúzskom jazyku sa nazýva) Cintorín Pere Lachaise) to leží v h20. okrsok. Počas našich návštev sme mali hotel vzdialený 25 minút chôdze na Rue de Chemin Vert. Prechádzka na cintorín bola sama o sebe zážitkom, okolo všetkých čínskych dovozcov a vývozcov odevov. Bolo mi povedané, že kvalita oblečenia je prinajmenšom diskutabilná, ale pohľad do obchodov, ktoré skôr pripomínali skladaný box, bol určite príjemný. Sotva ste niekedy vošli do takého obchodu, pretože vchod blokoval čínsky predajca, ktorý študoval dopravu na ulici Rue de Chemin de Vert.

Hlavný vchod je na Ménilmontant Boulevard kde je aj nástupné miesto metra. Adresa Père Lachaise je 16 Rue du Repos, 75020 Paríž, Francúzsko. Het terrein is verdeeld in secties of  beter divisies genoemd (nummers) en straten (avenues). Zonder een degelijke kaart is het onmogelijk je weg te vinden op dit immense grote terrein (44 hectaren, grofweg 88 voetbalvelden, 61,6 voetbalvelden als we de UEFA norm aanhouden). Er zijn wel kaarten te koop bij de ingang, maar handiger en goedkoper is het om van te voren een kaart te printen of wat we zelf hebben gedaan, een iPad meenemen met alle gegevens en een iPhone met een database om alle bezochte graven af te vinken en een foto te koppelen. Na wat uren zoeken en vinden ben je de herinnering aan het eerste graf al helemaal kwijt. Zo indrukwekkend zijn de beelden die je opdoet tijdens het wandelen daar.     

Ak sa chcete na cintoríne vydať na dlhú prechádzku, určite sa odporúča vziať si topánky s pevnou podrážkou. Cesty a cesty pozostávajú z „detských hláv“, ktoré môžu vaše nohy po niekoľkých hodinách dráždiť, pretože na vypuklých povrchoch nájdete malú oporu. Nesprávny druh masáže nôh.

Miesto posledného odpočinku tam teraz našlo milión ľudí, čo však neznamená, že sú tam stále. V nasledujúcom odseku nájdete informácie o tom, ako zorganizovať krátky pobyt v Père Lachaise. Mnohokrát bol tento milión spopolnený a veľa z nich si našlo miesto v urnovej stene Kolumbária.

Existuje tiež tuhý systém trepania (vyprázdňovania) kopania. Aj keď fotografie (viď inde rozpadnuté hroby) naznačujú opak. Členovia rodiny sú upozorňovaní raz za 4 roky, aby obnovili možné pohrebné práva. V opačnom prípade budú vyčistené. Bude to určite súvisieť s mladými pochovanými na cintoríne a tam, kde je stále možná komunikácia s najbližšími príbuznými.

Náklady na výmenu dočasného s večným sú vysoké. Dotknutá osoba si to až tak nevšimne. Slnko vychádza v tomto smere pre nič alebo lepšie, slnko zapadá pre nič. Ale smrť na tribúne v Paríži určite nie je. Za 5256,50 2010 eur (cenová úroveň 1) si môžete kúpiť 331 meter štvorcový. Ale so súčasnou priemernou fyzickou výškou našej generácie s tým ešte nekončíte. Môže to byť lacnejšie: za 1 eur za 10 meter štvorcový sa môžete pridať k velikánom na XNUMX rokov. Pravdepodobne zložený vo vašom hrobe. Či už sa vám bude páčiť, keď ste zložení medzi velikánmi, zmluvné podmienky Père Lachaise neposkytujú žiadnu záruku.

Autor: naam Père Lachaise

De naam van het kerkhof wordt toegeschreven aan een Jezuïet, Pater François de la Chaise (werd geboren van 25 Augustus 1624 – 20 Januari 1709 om Fons Jansen maar een na te grappen) en François was ook biechtvader van Koning Louis XIV van Frankrijk. In 1804 werd er voor het eerst begraven. Om de begraafplaats goed te kunnen "verkopen"  werden in de eerste jaren allerlei beroemdheden (La Fontaine, Molière, om er maar eens een paar te noemen) verhuisd naar Père Lachaise. Met deze marketingstrategie over de rug van bekende doden werd Père Lachaise in 1 keer een kerkhof met statuur. Een kerkhof met zoveel uitstraling, dat je nauwelijks kon wachten om daar te rusten gelegd te worden. Een aantal verhalen (zelfdoding) die we gelezen hebben geeft voor deze stelling ook wellicht aanleiding voor.

Skladatelia Père Lachaise

Naast allerlei politieke, militaire, wetenschappelijke, spirituele, culturele (schrijvers, schilders, zangers, musici, dansers, acteurs) en zelfs gewone sterfelijke doden liggen er ook nogal wat componisten begraven. Bij mijn eerste bezoek stonden de onvermijdelijke graven van Chopin, Morrison (die van de Doors), Bellini, Piaf op het programma. Maar getroffen door de sfeer en de omvang van Père Lachaise kon een tweede bezoek niet uitblijven. Een bezoek waarbij we meer aandacht wilden voor al die andere componisten die niet genoten van die volle belangstelling van de vele toeristen en dwepers. Een van de medewerkers van Père Lachaise wist meteen de al hiervoor genoemde graven op te sommen en aan te wijzen. Maar toen ik mijn lijstje van 67 componisten begon voor te lezen, die op Père Lachaise begraven zouden moeten zijn, bleef hij ook even stil. De man werd zichtbaar enthousiast toen ik hem vertelde dat ook ene Jan Doornik begraven lag op Père Lachaise. Met enige vraagtekens in zijn ogen van deze doorgewinterde oppasser van al deze beroemdheden legde ik hem uit dat Jan Doornik een belangrijke verzetsstrijders was geweest die door de Nazi's is geëxecuteerd en in Nederland in verzetskringen en bij de beroepsherdenkers een zekere faam heeft. Met overgave schreef hij zijn naam en cv op in de hoop dat Jan bij de volgende uitgave ook toegevoegd zal worden.

PREČÍTAJTE SI TO PRVÉ. Skladatelia na Père Lachaise Foto: hrob Jana Doornika (Zdroj: Nájsť hrob)

 

Sem-tam sme zhromaždili mená týchto 67 skladateľov a pre túto webovú stránku sú určite komplimenty Carla Meijsen. Deze Carla heeft naast Père Lachaise ook nog de andere Parijse kerkhoven zoals Montmartre, Montparnasse, Passy, Saint-Vincent en de Catacombes in beeld gebracht. Nadat ik contact gezocht heb met haar over mogelijke verdere updates van het register blijkt ze met andere - meer aardse - zaken bezig te zijn. Deze website is zeker een aanrader naast de oficiálna web stránka tohto francúzskeho cintorína!

Credits

Tento článok sa zameria výlučne na skladateľov Père Lachaise. Historické hľadanie (pretože ním určite bolo: hľadanie!), V ktorom sa snažíme nájsť ďalšie pozadia a hudbu pre seba a pre čitateľa. Nie je určite zámerom vypracovať dôkladnú akademickú prácu s poznámkami pod čiarou a odkazmi. Alebo vykonať všetky druhy muzikologických úvah alebo posúdiť hudbu v historickom kontexte podľa akejkoľvek dôležitosti. Nie, nikto z nich. Môže to urobiť história a ešte lepšie: urobte to sami. Snažím sa nájsť v každom skladateľovi hudbu vo forme zvuku a / alebo niečo písomne. Tiež sa snažím vyťažiť zo života týchto hudobníkov, ktorí dostali príkaz na zem, maximum v podobe osvetľujúcich anekdot. Nemám žiadny ďalší úmysel, než aby sa všetci náhodou nachádzali na Père Lachaise.

Všetky odkazy a referencie začlenené do článkov možno nájsť niekde na internete alebo mi v priebehu rokov uviazli niekde medzi ušami. Ale určite pocta a uznanie spisovateľom na internete.

Vďaka ľahkosti a prístupnosti tejto série článkov dúfam, že dokážem osloviť viac ľudí s pozornosťou k týmto ctihodným kolegom, ak sa môžem nazvať len kolegom. Pocta skladateľom, ktorí sú stále viditeľní (ale vo veľmi odlišných, nie hudobných mierach) si pripomína Père Lachaise. Skladatelia, ktorí sa významným spôsobom zaslúžili o hudbu a blaho ľudstva. Doteraz to bola veľmi obohacujúca práca a určite ešte nie je dokončená.

Článok, ktorý stojí za prečítanie:

PERE LACHAISE; FARBA SMRTI PLNÁ OSLAVY

Wat is het toch met die aantrekkingskracht die kerkhoven in het buitenland uitoefenen op mensen, inclusief mijzelf? Ik kan mij niet voorstellen dat ik in mijn woonplaats begraafplaatsen bezoek, behalve wanneer er dierbaren begraven liggen. En toch kwam ik weer in de verleiding om een bezoek te brengen aan een van de oudste en meest  romantische dodenakkers van Parijs: Otec Lachaise. 

Père Lachaise is voor buitenlandse toeristen de vierde attractie van Parijs, na de Eiffeltoren, de Notre Dame en de Arc de Triomphe. Waarschijnlijk is het de unieke combinatie van bijzondere grafkunst, l'art funèbre, vanaf 1804 tot heden, in combinatie met de romantische, eerbiedwaardige, groene omgeving. Maar zeker ook de aanwezigheid van grafstenen met honderden beroemde namen, begraven in wat eens het  landgoed was van Louis Baron Desfontaines was: De Champ l'Evêque de Mont Louis. We schrijven rond 1800, toen er in Parijs een einde kwam aan alle massabegravingen. Er ontstaan zogenaamde dodensteden, necropoli, waar iedere dode zijn eigen plaats krijgt. Waar stoffelijke resten worden afgedekt met een steen of een eigen 'huisje', met vermelding van naam en hoe lang hij of zij geleefd heeft. Dit alles omgeven door een prachtig landschap.

Je to francúzsky architekt Alexandre Théodore Brongniart, ktorý premieňa nový cintorín na východnej strane Paríža na anglickú záhradu, kde sú pomníky medzi bujnou zeleňou. Prvé pohreby sa začínajú v máji 1804 a o rok neskôr má cintorín oficiálny názov: Père Lachaise, pomenovaný po spovedníkovi francúzskeho kráľa Slnka: Père Françoise Lachaise d'Aix. Architekt tu nachádza miesto posledného odpočinku v roku 1813 (11. divízie), rovnako ako barón Desfontaines (22. divízie), o ktorom sa hovorí, že mu za jeho pozostalosť zaplatil menej, než koľko musel neskôr zaplatiť za svoj hrob.

V čase svojej inaugurácie bol Père Lachaise stále za hranicami Paríža. Na konci osemnásteho storočia bolo zakázané mŕtveho pochovávať v medziach mesta. To isté platilo aj o pochovávaní v cirkevných kryptách. To vysvetľuje veľa mini kostolov, chrámov, ktoré sa nachádzajú na starých parížskych cintorínoch. Prvá pohrebná kaplnka bola postavená na Père Lachaise v roku 1815. Je to nesmierne bohatá ruská grófka Elisabeth Demidov Stroganov (kotvisko: 19. divízia). Toto mauzóleum pozostáva z najmenej troch poschodí. Na najvyššom poschodí obraz grófky s výhľadom na vlastný cintorín. Nasledujúca legenda je o tomto hrobe; tí, ktorí sa tam odvážia zostať nepretržite 365 dní, sa môžu tešiť na sumu dva milióny rubľov. Nie je známe, či to niekto niekedy skúsil.

Je tu pochovaných 1,3 milióna ľudí vrátane viac ako 750 celebrít

Père Lachaise sa v skutočnosti nachádza na svahoch bývalej dediny Ménilmontand, južne od Bellville a čiastočne v dedine Charonne. V 19. storočí pripojený k Paríži v dôsledku reštrukturalizácie Barón Georges-Eugène Haussmann, ktorý tu tiež našiel miesto svojho posledného odpočinku (miesto: 57. divízia). Krajina mŕtvych, teraz 43 ha. Ako bájna pevnosť obklopená bulvárom Ménilmontand, avenue de Gambetta, rue des Rondeaux, rue de Bagnolet a bulvár Charonne, medzi zvukmi a ruchom mesta, zahalená v opare svojej histórie, svojich tajomstiev a legiend, ako je upírstvo , prostitúcia, kult smrti, čierne omše a ďalšie rituály. 

De oude heuvel van Charonne vormt het historische gedeelte. Het nieuwe gedeelte is het 'plateau', dat grenst aan de avenue Gambetta. Père Lachaise is ingedeeld in 97 divisies. Hier liggen meer dan 1,3 miljoen mensen begraven waaronder  zo'n 750 'beroemdheden'. Om hier begraven te worden, er zijn nog 80.000 grafruimtes te vergeven, moet men op het moment van verscheiden in Parijs wonen.  Een concessie voor 10 jaar kost € 688, 30 jaar € 2329, 50 jaar € 3441 en een eeuwigdurende concessie kost € 10.911. Een concessie heeft een grootte van een bij twee meter.

 Zdá sa, že všetko na tomto cintoríne je obklopené oparom erotiky. Mnoho pruhov, rohov a chodieb je ideálnym miestom stretnutí pre zamilované páry, ktoré sa tu radšej túlajú. Mnoho hrobov obsahuje nádherné a takmer nahé ženy, ktoré ležia zmyselne na hroboch v tesnom objatí alebo plačú od žiaľu. Väčšina z týchto hrobov pochádza z obdobia okolo roku 1900; „Belle Époque“. Keď sa rozhliadnem okolo, vidím množstvo mladých i starších ľudí, matky s deťmi, charitatívne dámy, milenky, zvedavé i staršie dámy oblečené v čiernom. Možno tu je pochovaných aj množstvo nekrofilov alebo sochárskych fetišistov, voyérov, fotografov ale aj obyčajných chodcov, pútnikov a ctiteľov slávnych ľudí. Aj ja patrím do jednej z kategórií.  

Wandelen over Père Lachaise krijgt een extra dimensie voor diegene die gevoelig is voor grafsymboliek.  Op de eerste plaats is er natuurlijk het kruis symbool van dood en verlossing. Een engel wordt vaak gezien als de aanzegger van de dood of van wederopstanding. Een opengeslagen boek verwijst naar de bijbel, maar een boekenlegger in het boek geeft aan dat de overledene voortijdig uit het leven is weggenomen. De schelp als teken van vruchtbaarheid en liefde, een anker van standvastigheid en trouw en een fakkel is het symbool van vrijzinnigheid. Wenende vrouwen wijzen op het verdriet van geliefden en bewonderaars en een geknakte zuil is vaak een aanduiding van een plots afgebroken leven. Een boven het graf geplaatste lege sarcofaag onderstreept de rijkdom en het maatschappelijk belang van de dode.  Behalve christelijke symbolen zijn er ook veel joodse graven te vinden elk met hun eigen beeldtaal.  De kleine steentjes,  ten teken dat men er is geweest en de doden heeft herdacht, vind je op vele joodse graven. Het is een gebruik uit de woestijn. Nomaden accentueren hun graven met een hoopje stenen. In Bijbelse tijden werden geen grafstenen gebruikt; graven werden gemarkeerd met hopen stenen, dus door deze te plaatsen (of te vervangen), verzekerde men het voortbestaan van de begraafplaats. Briefjes tussen de stenen bevatten vaak vrome wensen. 

  Bozk pre Oscara

Mýty sú súčasťou folklóru cintorína Père Lachaise. Vezmime si napríklad hrob spisovateľa oscar Wilde(Poloha: 89. divízia), ktorá je / bola zobrazená v kameni vo forme „veľmi remeselne“ tvarovanej okrídlenej sfingy. Wilde bol pôvodne pochovaný na cintoríne Bagneux na predmestí Paríža, jeho pozostatky však boli niekoľko rokov po jeho smrti prevezené do Père Lachaise. Pohrebný pomník, ktorý navrhol Jacob Epstein, bol darom od anonymnej obdivovateľky. Tvár sfingy je tvárou Wildeho a kto vie, tiež obrazom jeho pohlavného orgánu. Genitálny trakt však od nepamäti zmizol. Dve anglické dámy, ktoré kráčali po cintoríne, nedokázali utíšiť svoje rozhorčenie, keď sa stretli s mužským prívlastkom Wilde. Ušľachtilú časť odstránili dva kamene a dva silné údery. Dozorca, ktorý vzácny kúsok neskôr našiel, ho vzal do svojej kancelárie, kde dva roky slúžil ako ťažítko. Kam to potom šlo, nie je známe (z diela „Au Père Lachaise od Michela Dansela“). Mnoho rokov, najmä posledných desať rokov, priťahovalo veľa žien svoje karmínové pery k jeho náhrobku a hrob hrozil smrťou z predávkovania červeným rúžom. 30. novembra 2011, na počesť 111. výročia Wildeovej smrti, bol na veľké sklamanie všetkých fanúšikov celý hrob vyčistený a opatrený hrubou sklenenou doskou, aby na ňu milovníci už nemohli dávať bozky, ale keďže rituály sú ťažké zakázať to, teraz musí sklo umrieť.

Veľký vták

V 48. divízii leží hrob Felix de Beaujour (1765-1836), prehnane bohatý bakalár a diplomat vo francúzskych službách. Pohrebná pamiatka sa volá Falos Felixov. alebo „La Grande Bite“, čo vo francúzštine znamená rovnako ako „hrubý pól“. Vysokú komínovú vežu je dokonca možné vidieť zo schodov Sacre Coeur.

Jim, moja láska

De grootste 'attractie' van Père Lachaise is nog steeds het graf van de man die provoceerde met extravagant, immoreel en choquerend  gedrag tijdens al zijn optredens.  Zwaar onder invloed van drank en drugs zijn leven invulling gaf en misschien daardoor een levende legende werd. Nou ja levend? Zijn sober graf, ontdaan van zijn stenen buste, staat inmiddels geïsoleerd door dranghekken, maar is altijd voorzien van verse rozen. De stenen afbeelding is in 1987 al stiekem meegenomen door een wat al te enthousiaste fan. De dranghekken zijn geplaatst omdat de buurgraven wat al te veel te lijden hadden onder de belangstelling van alle fans. Grafzerken werden beschadigd of voorzien van graffiti met teksten zoals "Jim, ti amiamo, ti adoriamo". U zult zich inmiddels afvragen over wie heeft hij het nou? Jim Morrisson, debutoval filmom The Doors v roku 1967. Hudobný génius s prezývkami ako Kráľ jašteríc alebo Pán Mojo Risin, ktorý sa nakoniec vydal k svojmu prehnanému životnému štýlu. 3. júla 1971 ho jeho manželka Pamela nájde mŕtveho vo vani v jeho dome v Paríži. Zomrel na infarkt vo veku 27 rokov. Na bronzovej doske na jeho hrobe je zvláštny text: „kata ton daimona eaytoy“ Grécky text, ku ktorému je možné niekoľko prekladov. V starogréčtine je rozsah niečo v súlade s vernosťou jeho duši. V modernej gréčtine je preklad; stvoril vlastných démonov. Možno to druhé pre neho platí viac; James Douglas Morrisson 1943 - 1971.

Jim Morrisson: "kata ton daimona eaytoy" - hij schiep zijn eigen demonen

Je tiež zarážajúce, že tí, ktorí viedli „rešpektovaný“ život, dostanú najmenej návštevníkov a málo kvetov na hrobe, napríklad s Yves Montand en Simone Signoret. (Ligplaats 44e divisie) Montand wordt als Yvo Livi geboren en Signoret als Simone Kaminker. Tijdens de Tweede Wereldoorlog verandert ze haar naam in Signoret vanwege de achternaam van haar vader, die van Pools-joodse afkomst is. Montand en Signoret ontmoeten elkaar in 1949. Hoewel Signoret getrouwd was, was het liefde op het eerste gezicht. Na haar scheiding trouwen ze in 1951. Ondanks de escapade van Montand met Marlyn Monroe houdt het huwelijk 34 jaar stand en eindigt met de dood van Signoret in 1985.  Na haar overlijden woont Montand samen met zijn vriendin Carole Amiel. Hij overlijdt in 1991 als gevolg van een hartinfarct op de filmset en zijn lichaam wordt bijgezet in het graf van de liefde van zijn leven Simone Signoret.

Yves Montand en Simone Signoret -Ligplaats 44e divisie

„Nie, nič neľutujem.“

V októbri 2013 to bolo presne pred päťdesiatimi rokmi francúzska šansoniéra  Edith Piaf zomrel na rakovinu pečene po alkohole a drogách. Mala iba 47 rokov. Počet životopisov napísaných o Edith Piaf je takmer nemožné spočítať, a napriek tomu je jej život stále zahalený tajomstvom. Už to začína dátumom jej smrti. Piaf zomrel 10. októbra 1963 na vnútorné krvácanie v Plascassier, dedine neďaleko Cannes. Jej telo potom sanitka previezla do jej domu v Paríži, kde ho bolo vystavené pre verejnosť. Oznámenie o jej smrti bolo iba o deň neskôr, 11. októbra. Jej veľký priateľ, francúzsky básnik, spisovateľ, dizajnér a filmár Jean Cocteau, utrpel infarkt len ​​pár hodín po tom, čo sa túto správu dozvedel, a zomrel. Hovorí sa o ňom: „Som nevyliečiteľne chorý, to je zlé; Piaf je mŕtvy, to je horšie“.

„Non je ne regrette rien“ - o hrob Edith Piaf je vždy obrovský záujem

Nielen Yves Montand, ale aj slávny francúzsky šansoniér Gilbert sa stal vďačí za svoju (americkú) kariéru Edith Piaf. Jeho prezývka bola kvôli energickým výkonom „Monsieur 100.000 1964 Volts“. Jeho najslávnejším hitom v Holandsku bola pieseň „Nathalie“ (1961), pieseň o láske, ale tiež skrytý protest proti komunizmu. V Amerike uspel s titulom „Et maintenant“ (24). Bécaud sa narodil v Toulone 0. októbra 1927 ako François Silly. písanie piesní začal až v roku 1948. Počas turné s klaviristom Jacquesom Pillsom sa stretol s Édith Piaf. Pod jej vplyvom začal v roku 1953 profesionálnu kariéru. „Pán Dynamite“, jeho ďalšia prezývka, bol prvý (1954), ktorý účinkoval v slávnom parížskom hudobnom divadle v Olympii, kde celé týždne zapĺňal domy. Je tiež držiteľom rekordu v najväčšom počte predstavení na Olympii, najmenej 33-krát v období rokov 1954 - 1999. V novembri 1999 bol jeho posledným predstavením v Paríži. Vtedy už bol chorý na rakovinu, z ktorej akoby trpel jeho hlas. Gilbert Becaud zomrel na svojom hausbóte Aran na Seine neďaleko Paríža. V piatok 21. decembra 2001 bola posledná pocta jednému z najväčších francúzskych šansoniérov v parížskom kostole Madeleine, po ktorom bol pochovaný v divízii 45 na tomto krásnom cintoríne.

„Pán 100.000 XNUMX voltov“ 

 Prechádzkou bránou na východnej strane sa dostanete na avenue des Combattants Étrangers morts, vľavo je budova pripomínajúca byzantský kostol. Toto je ono krematórium ktorý sa používal už v roku 1889, a to napriek skutočnosti, že kremácia sa vo Francúzsku nikdy nestala populárnou. Budova je vybavená štyrmi pecami, z ktorých dve horia na plyn a ďalšie dve na vykurovací olej. Romantické kolumbárium sa nachádza okolo krematória. Štyri poschodia vysoké; dva pod zemou a dva nad zemou, dobré na 25.000 XNUMX urn. Ako som písal, kremácia nie je u Francúzov obľúbená, a preto v suteréne zostávajú tisíce miest. Aj tu veľké mená, vrátane Maria Callas (doska 16258 s iniciálkami MC) a tragicky zabitá baletka Isadora Duncan. Je o nej príbeh, ktorý nastúpila na svoje úplne nové Bugatti 14. septembra 1927. Dlhá červená šatka okolo krku. Pri odjazde sa červený šál trefí medzi kolesá auta a zvyšok ľahko uhádnete. Jej popol nájdete pod číslom 6796 vedľa jej detí, ktoré boli zabité v roku 1913, keď Duncan zaparkoval svoje auto na lavici obžalovaných a zabudol zatiahnuť ručnú brzdu.

Het romantische columbarium van Père Lachaise

Père Lachaise bol v prvých rokoch všetkým, ale nie populárnym. Príliš ďaleko od Paríža bolo miesto posledného odpočinku okolo alebo vedľa kostola miestom, kde sa ľudia chceli zveriť Zemi. Okrem toho bol Père Lachaise na okraji mesta pohrebiskom pre ateistov, samovrahov, umelcov, akrobatov a ďalších ľudí s nižším postavením. Mestskému zastupiteľstvu sa podarilo zvrátiť príliv jednoduchým marketingovým trikom. Mnoho ľudí, živých a zjavne mŕtvych, má tendenciu byť radi okolo celebrít. Akonáhle boli pozostatky Molièra, La Fontaine a Héloïse a Abélarda prevezené do Père Lachaise, pohrebisko sa rýchlo presunulo. 

Een van de oudste graven: De tombe van Héloïse en Abélard, de Romeo en Julia van Frankrijk

Hrobka z Héloïse v Abelarde, Francúzsky Rómeo a Júlia, je jedným z najslávnejších na Père Lachaise. Existuje príbeh, ktorý je rovnako romantický, ako aj tragický. Tridsaťdeväťročného Abélarda si najme kánon Notre Dame, istý Fulbert, aby dal súkromné ​​vzdelanie svojej neteri Héloïse, ktorá musela byť asi o 39 rokov mladšia. Tragédia sa začína, keď sa Abelard zamiluje do Héloïse a otehotnie. Ak sa jej opatrovník Fulbert dozvie o tajnom milovaní, bude ho to stáť draho. Jednej noci je Abelard, hlboko spiaci, bolestivo prekvapený jedným zo svojich služobníkov, podplatený Fulbertom, ktorý nožom ostrým ako britva odrezáva pohlavné orgány svojho pána. Kastrovaný Abelard, aby odčinil svoje hriechy, odišiel do kláštora, ale udržiaval dnes už veľmi slávnu korešpondenciu s Héloïse. Zomrel v roku 20. Héloïse ho nasledovala v roku 1142, ale aj po ich smrti trvalo stovky rokov, deväť pohrebov a štyri vyhladenia, kým sa tieto dva orgány spojili v novembrové ráno roku 1164 v Père Lachaise. Hrobka bola nedávno obnovená a nájdete ju v juhozápadnom rohu divízie 1817 napravo od hlavného vchodu.

Počuli sme príbehy o genitáliách od Oscara Wildea, od Abelarda, ale aj z novinárskeho hrobu Victor Noir (1848-1870 miesto: 92. divízia) Tento redaktor novín La Marseillaise bol známy ako notoricky známy sukničkár. Noir sa, bohužiaľ, krátko tešil zo svojej reputácie sukničkárky. Vo veku 22 rokov ho zastrelí synovec cisára Napoleona III., Princ Pierre Bonaparte, ktorý požaduje zadosťučinenie za negatívny článok v novinách, ktorý napísal novinár; Pascal Grousset. To vyzve Bonaparte na súboj s Noirom ako druhým. Keď sa Noir prihlási do Bonaparteovho domu, aby zariadil čas a miesto konania duelu, princ ho na mieste zastrelí. Cisárov bratranec v následnom procese tvrdí, že ho Noir urazil a hodil mu do tváre rukavicu. Sudcovia Bonaparteho oslobodzujú. Čiastočne vďaka jeho reputácii sa hrob Victora Noira stal symbolom plodnosti. Bronzová podoba Noira s otvoreným kabátom nevyhnutne ukazuje vydutie v nohaviciach. Príbeh hovorí, že dotyk s jeho genitáliami zvyšuje plodnosť ženského návštevníka. Vydutie v nohaviciach sochy bolo preto dôkladne vyleštené. Aby bola socha chránená pred ďalším poškodením, bol okolo nej umiestnený plot, ktorý však bol zbúraný v roku 2005 po prudkých protestoch parížskych žien. Teraz existuje značka, ktorá hovorí, že akékoľvek škody spôsobené grafitmi alebo neprístojným trením budú stíhané. Pohlavné orgány nesvietia o nič menej.

Tip: vopred sa rozhodnite, ktoré (známe) hroby chcete navštíviť. Pri vchode si môžete kúpiť mapu za 2 € s umiestnením slávnych hrobov, viac ako 750. Ak v nadchádzajúcom období nestihnete navštíviť jeho hrob, môžete tiež virtuálne robiť na webovej stránke pere-lachaise.com

Ak sa chcete dozvedieť viac o Père Lachaise, navštívte webovú stránku APPL; Priatelia a nadšenci Père Lachaise. Združenie založené v roku 2004 s cieľom propagovať bohatstvo, architektonickú a historickú hodnotu miest večného odpočinku v meste Paríž.

Zdroj vyššie uvedeného diela s fotografiami: http://paris-fvdv.blogspot.com/2015/04/pere-lachaise-een-dodenakker-vol-met.html

Záver: Nič iné ako dobré z mŕtvych. Určite nie, ak robili krásne veci.

Lees hier de verhalen van de componisten die op Père Lachaise zijn begraven: https://pere-lachaise.info/cemetery.html 

Lees hier waar je ze kunt vinden op Père Lachaise: https://pere-lachaise.info/map.html

Hudba: https://pere-lachaise.info/music.html

Komentáre0)

Zatiaľ tu nie sú žiadne komentáre

Zanechať svoje pripomienky

  1. Uverejňuje komentár ako hosť.
Prílohy (0 / 3)
Zdieľajte svoju polohu